Zodpovednosť

Stojíš pevne na oboch nohách a férovo sa pozeráš do sveta. Vieš, za čo si zodpovedný ty a vieš, za čo je zodpovedný niekto iný.

Existujú však VYHÝBAČI, ktorí sa tvária, že ich sa to vlastne tak nejak netýka. Že oni vlastne nevedeli, že majú niečo urobiť. A ak sa im niečo nepodarí, môže za to vždy niekto iný, alebo jednoducho nešťastná zhoda okolností. Obhajujú sa a hovejú si v stave bez zodpovednosti. To ten "niekto iný"...

Ešteže sú tu SUPERHRDINOVIA, ktorí nesú na svojich pleciach zodpovednosť takmer za celý chod sveta. Preberajú zodpovednosť za druhých aj na svoj úkor. Sú pracovití, vytrvalí, spoľahliví. Sú to prví adepti na vyhorenie.

Pozrime sa na nich. Nasledovné dva príbehy sú z reálneho života. Podotýkam, že ak vám niekoho budú pripomínať, tak mená a podobnosti sú čisto náhodné.

PRÍBEH O MALEJ MÁRII

Mária mala 7 rokov, bola najstaršia z 3 súrodencov, s ktorými obývala veľkú detskú izbu. Mali tam hračky od výmyslu sveta. Izba bola taká veľká, že v nej z matracov a perín dokázali postaviť skutočnú kozmickú raketu a odletieť ňou na cestu za svojimi snami. Tento príbeh však nie je o lete do vesmíru, ale o bežnej detskej návšteve, keď k nim trom, prišlo ďalších päť detí a vyhrali sa so všetkým možným do sýtosti. So stavebnicami, farbičkami, akváriovými rybičkami, škrečkovými hovienkami... Návšteva sa chýlila ku koncu, deti sa združovali v hale a chystali sa na odchod so svojimi rodičmi. Mária odbehla nazad do detske izby. Pozrela sa sprava doľava a zľava doprava, spľasla rukami ako osemdesiatročná starenka a dospelo prehlásila: „A toto kto uprace?“ Izba bola hore nohami a nič nebolo na svojom mieste. Veronika sa sama pustila do upratovania. Triedila stavebnice, zhŕňala kocky... Dospelí sa chodili spoza dverí prizerať na to „dospelé“ sedemročné dieťa. Pozorovali ju, až kým jeden z nich nezavolal ostatné deti a spolu to neupratali, hoci sedemročná Mária by to určite upratala celé sama.

Mária zobrala na seba zodpovednosť prináležiacu dospelým.

PRÍBEH O VEĽKEJ MÁRII

Mária mala 40 rokov, vlastnú rodinu a čerstvé nové zamestnanie. Nastúpila do veľkej organizácie, priamo pod najvyššie vedenie, na pozíciu vedúcej odboru. Priamo viedla 3 ľudí, sprostredkovane asi 30. Mária bola v zamestnaní krátko, ešte len druhý mesiac, a veľa procesných vecí bolo pre ňu stále nových. Jednou takou vecou boli aj ročné hodnotiace rozhovory, stanovovanie cieľov a definovanie odmien za uplynulé obdobie. Z personálneho oddelenia prišiel mail so žiadosťou o realizáciu v hodnotiaceho procesu v stanovenom čase. Mária dbala o svoj rozhľad a o svoju povesť človeka, na ktorého sa dá spoľahnúť. Preto zašla za svojim šéfom vypýtať si od neho usmernenia a rady k dodržaniu očakávaných štandardov procesu. Šéf jej povedal, že on tam je už síce dva roky, ale s týmto si ťažkú hlavu nerobí a sám nevie, ako by sa do procesu hodnotenia pustil. Mária sa mu na to hneď ponúkla, že ona to zistí a že mu dodá najjednoduchšie riešenia k tomu, ako proces dodržať, byť férový voči zamestnancom aj voči personálnemu oddeleniu, ktoré mala svoje nemenné termíny.

Mária zobrala na seba zodpovednosť prináležiacu jej šéfovi.

VZOREC

Preberanie zodpovednosti za druhých prebieha na nevedomej úrovni. V rodinách je jeho nositeľom častokrát mama alebo najstarší súrodenec, či niekto iný, kto robí veci za druhých. Umyje riad, lebo "veď to bolo treba". A to je asi tá najmenšia vec. Vo firmách je to podobne. Človek, ktorý preberá zdopovednosť aj v rodine, si túto svoju tendenciu prenáša aj do organizácie. V organizáciach dokonca môžeme vidieť celé oddelenia, ktoré preberajú zodpovednosť za druhé oddelenia.

Vzorec, ktorý je za tým konaním hovorí: „urobím to za teba“, alebo dokonca „obetujem sa za teba“. Ľudia s týmto vzorcom sú nevedome spojení s jedným, alebo aj niekoľkými členmi svojej rodiny, ktorí nevedeli spraviť to, čo bolo treba.

Nositeľ vzorca sa pasuje do roly väčšieho, významnejšieho a neustále preukazuje tým, že robí veci za druhých, svoju vlastnú hodnotu.

Osoby, ktorým je tento vzorec vlastný, poznáme napríklad podľa toho, že:

• Rýchlo sa prihlásia o úlohu, do ktorej sa druhým nechce.
• Fyzicky sú silní a húževnatí a ich telo vydrží veľa.
• Stavajú si vysoké ciele, až príliš vysoké.
• Bývajú niekedy zlostní, čo je pochopiteľné, lebo si na seba berú toho veľa, buď priveľa náročných úloh, alebo priveľa úloh naraz, alebo oboje.
• Trpia nedostatkom uznania a hnevá ich to.
• Ak sa ich spýtate dokedy budú pracovať, tak povedia určite do 80-tky.
• Sú ochotní pracovať nad rámec pracovného času, cez víkendy, aj vlastnú dovolenku.
• Sú disciplinovaní a skutočne toho veľa na svojich pleciach aj unesú.
• Tienistými stránkami tohto vzorca je, že nikdy nevedia, kedy treba skončiť, a nikdy neskončia. Sú to veľmi častí adepti na vyhorenie a mnohí aj skutočne vyhoria.

Čo môžeme robiť my, keď si takéto prejavy správania u niekoho všimneme?

1. Môžeme ho vhodnými otázkami viesť k uvedomeniu a zamysleniu sa nad sebou a nad svojim vzorcom konania.
2. Môžeme mu pomôcť vizualizovať si (ne)rovnováhu toho, koľko dáva a koľko dostáva.

Veľmi odporúčam si najprv čokoľvek, čo by ste išli robiť s druhými, urobiť najprv sám so sebou.

Zaujala vás táto téma?

Ak áno, pozývam na naše tréningy systemického leadershipu „VEDIEŤ VIDIEŤ“. Nájdete v nich aj časť venovanú „Hre na zodpovednosť“. Prihlásiť sa naň môžete prostredníctvom tohto odkazu.