Zmena ako príležitosť

Milujem klasickú hudbu. Milujem sedieť v koncertnej sieni a počúvať klasiku tvorenú orchestrom. Jedinečnosť okamihu, keď spolupráca a synchrónnosť medzi členmi orchestra a dirigentom vytvára nádherné harmonické tóny, je pre mňa vždy hlbokým emočným zážitkom.  Avšak koncert, o ktorom vám chcem rozprávať, bol iný ako tie, na ktoré som predtým zvykla chodiť. A na ňom som si uvedomila, že aj svet vážnej hudby sa mení.

Autorom hudby nebol známy, a mŕtvy, skladateľ ako Čajkovský, Mozart alebo Brahms, ale Koji Kondo, ktorý skomponoval nádhernú hudbu pre sériu počítačových hier The Legend of Zelda. Namiesto v koncertnej sále s vypolstrovanými sedadlami sme sedeli na plastových sedadlách menšieho štadióna. Oblečenie obecenstva odpovedalo viac miestu ako príležitosti – džínsy, tričká, mikiny, muži (aj ženy) v pletených "beanies" a šiltovkách na hlavách. Vzduch, zvyčajne voňajúci po púdrových voňavkách, „chutil“ varenými párkami a praženou kukuricou. A nádherná hudba, znejúca vpredu, bola z času na čas dopĺňaná vášnivým chrúmaním popcornu a sŕkaním koly zozadu. Bola som nahnevaná a sklamaná publikom. Na chvíľu som stratila schopnosť koncentrovať sa na úžasnú hudbu kvôli vlastným negatívnym emóciám a myšlienkam o úpadku kultúry počúvania vážnej hudby a o tom, ako je správanie publika vážnou degradáciou hudby, orchestra a dirigenta, ktorí oblečení v klasickom bielo-čiernom hrali pre nás tento nádherný kus.

Počas prestávky som sa začala obzerať a pozorovať týchto rušiteľov a „znesvätiteľov“. A vtedy prišlo prekvapenie – boli mladí, okolo 20 – 25, bolo tam veľa detí s rodičmi a niekoľko párov v strednom veku, a všetci si vychutnávali krásu hudby. Aký rozdiel voči klasickému publiku na koncerte vážnej hudby s vekovým priemerom 60, často "importovaným" zo susednej krajiny, aby sa zaplnila 150-miestna sála. A keď hovorím, že všetci si vychutnávali hudbu, myslím tým cca 3 000 ľudí naraz. Všetci sme zaplatili za lístok a minimálne polovica z nás si predtým kúpila aj hry zo spomínanej série. Tým sme sa pričinili, že táto hudba mohla byť reprodukovaná orchestrom a ja som sa mohla zúčastniť tohto skvelého koncertu.

Musela som sa spýtať samej seba, čo je v danom okamihu dôležitejšie – kódex obliekania a stravovacie návyky obecenstva (ktoré nemôžem ovplyvniť), alebo vychutnanie výkonu orchestra a existencia nádhernej hudby, ktorú môžem počúvať?

Tá „nahnevaná“, alebo tá „akceptujúca“ tvár zmeny?

Rozhodla som sa nebyť nahnevaná a akceptovať, že časy sa zmenili a naučiť mladých ľudí milovať vážnu hudbu reprodukovanú živým orchestrom je možné iba spôsobom, ktorý je im blízky a ktorý považujú za zaujímavý – v tomto prípade cez počítačovú hru. Bez nekomfortného oblečenia a púdrových parfumov, ale s hotdogmi a popcornom v ruke. A možno týmto spôsobom bude tvorba a reprodukcia vážnej hudby zachovaná, a možno sa s niektorými z publika opäť stretneme a vychutnáme si ju znovu, a možno to tentoraz bude v koncertnej sále.

P. S.

Jedna prosba na záver. Ak aj ty, môj čitateľ, patríš k tým, ktorí si vychutnávajú vážnu hudbu s popcornom, prosím, rob tak so zatvorenými ústami, pretože aj keď chrúmeš do taktu, stále vyrušuješ ostatných zvukom, ktorý pri tom vydávaš. Ja rešpektujem tvoju potrebu jedenia počas počúvania. Preto, prosím, ty rešpektuj moju potrebu počúvania bez dodatočných zvukových efektov. Pretože vzájomný rešpekt je základom každej skupinovej aktivity.

Zaujala vás táto téma?

Zmena a transformácia sú súčasťou dnešnej, rýchlo sa meniacej, doby. Hoci môžu byť náročné a nepríjemné, často sú príležitosťou pre osobný a profesijný rast alebo inovatívne podnikanie. Na to, ako ich prijať, ako ich zvládať s otvorenou mysľou a ako ich využiť vo svoj prospech, sú zamerané individuálne rozvojové programy Mysliteľne pod názvom Zmena a transformácia.